Je 8 hodín ráno, sedím za svojím stolom, a predo mnou svieti na obrazovke počítača množstvo blikajúcich ikoniek s názvom máte ďalších 20 nových mailov. Skôr než ich vôbec otvorím posilním sa rannou kávou a, i keď z automatu, no musím uznať, že je vážne chutná. Na niečo bolo dobrých tých 30 centov v peňaženke. Dobehne za mnou Tamara, vychrlí na mňa všetky novinky, kto, kde, s kým ako a prečo, to preto aby som bola neustále v obraze. Tama je totiž sama o sebe chodiaci bulvár. Čo sa ona dozvie, neprichádza do úvahy aby si to nechala iba pre seba. Ona predsa myslí na všetkých, veď všetci musíme byť IN. Bez ohľadu na to, že v tej rýchlosti ako mi to všetko povie, kým skončí, tak polovicu z toho zabudnem. Ale nevadí, to je proste naša Tamarka. Je čas otvoriť prvý e-mail. Čo nám píšu pekného? Pozriem prílohy a v nich fotografia polonahej a mierne podguráženej celebrity. Ach bože, koľkokrát treba zopakovať, že my nie sme bulvár. Prvých 10 mailov je veľmi podobných, takže automaticky putujú do koša. Zvyšné sa týkajú predovšetkým konkretizovania už dohodnutých zákaziek, či nafotenia fotografií a podobne. Čiže o prácu mám dnes postarané. Okolo obeda zvoláva hlavná šéfová poradu. Úsmevy z tvárí miznú v momente ohlásenia tejto nadmieru očakávanej správy. Bohužiaľ si ale neuvedomuje, že v tomto čase väčšina ľudí chodí na obed na to aby sa najedli a mohli ďalej v kľude a s plným žalúdkom pracovať. Takže budeme všetci nevrlí a nervózni. S tým sa už bude musieť vysporiadať šéfka. Doslova výkrik od radosti v openspaci oznamujúci ukončenú poradu spôsobí mierny rozruch a zároveň masový odchod z porady. Klasika nič nového sme sa nedozvedeli ale nevadí je čas ísť obedovať. Sedím pri stole v klasickej zostave ja, Tamara a Roman. Tama typicky najukecanejšia. Pri množstve cigariet ktoré už vyfajčila mám pocit, že ju musím v tom kúdole dymu doslova hľadať. Pri jej zvučnom hlase to vlastne ale ani nie je také podstatné. Kto ju dokáže ovládnuť natoľko aby bola ticho aspoň 5 minút, zaslúži si nobelovku, lebo dosiahol niečo naozaj výnimočné. Popritom čo Tama vedie svoj dlhosiahly monológ my s Romanom rozoberáme ako bude vyzerať najbližšia kampaň pre náš časopis, kde nájdeme priestory a predovšetkým ľudí. Po návrate z obeda sa každý púšťame do svojej práce. Je toho dosť na vybavovanie. V priebehu hodiny som absolvovala asi už 30- ty telefonát. Aj to je však súčasťou mojej práce. Z redakcie dnes prichádzam asi až okolo 7 ale aspoň budem mať zajtrajšok trochu voľnejší.
V závere večera, s nohami vyloženými na stole, pri tíško praskajúcom krbe však tvrdím, že svoju prácu mám rada.
